Na pokraji svojich síl prežil posledné tri roky s povznášajúcim pokojom a úplnou odovzdanosťou do Božej vôle

Ján Havlík sa narodil 12. februára 1928 vo Vlčkovanoch (Slovensko) vo veľmi chudobnej rodine. V roku 1943 vstúpil do Apoštolskej školy Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul v Banskej Bystrici a v roku 1949 začal noviciát v Ladcoch.

V dôsledku komunistického prenasledovania bola apoštolská škola v roku 1950 zatvorená a Ján sa musel na pár týždňov presťahovať do Kostolnej na „politickú prevýchovu“. Následne bol prinútený pracovať na stavbe priehrady v Púchove a v štátnom podniku v Nitre. Zároveň tajne pokračoval v rehoľnej formácii, až kým 29. októbra 1951 neboli predstavení aj seminaristi pozatýkaní. Po veľmi tvrdých výsluchoch a mučení ho 5. februára 1953 odsúdili na 14 rokov väzenia za velezradu a previezli najprv do pracovného tábora v Ostrově nad Ohří, potom do Bytízu v Příbrame. V odvolacom procese mu bol trest znížený na desať rokov.

Drsné podmienky väznenia vážne narušili jeho fyzické zdravie. Keď ho na jeseň 1958 obvinili z členstva v tajnom združení väzňov, obhajoval sa tým, že vykonával len evanjelizačné a modlitebné aktivity pre niektorých väzňov. Z tohto dôvodu mu bol k trestu pridaný ďalší rok väzenia. Dňa 27. mája 1958 bol internovaný v pražskej väznici. Jeho fyzický stav sa výrazne zhoršil a bol prijatý na psychiatrickú kliniku s diagnózou „neurastenický syndróm s depresívnou poruchou“.

Dňa 7. mája 1959 bol internovaný vo väznici Valdice a v októbri 1960 opäť prevezený do Prahy. Naposledy bol väznený v Ilave a 29. októbra 1962 bol po skončení trestu prepustený. Jeho fyzický stav bol vážne a nenapraviteľne narušený. Napokon 27. decembra 1965 náhle zomrel v Skalici (Slovensko).

Pokiaľ ide o materiálnu stránku mučeníckej smrti, ukázalo sa, že drsné životné podmienky a nútená práca prispeli k neustálemu zhoršovaniu jeho zdravotného stavu, ktoré vyústilo do vážneho zlyhania srdca, pričom sa mu nedostalo primeranej liečby. Jeho zdravotný stav sa postupne zhoršoval aj v dôsledku drog, ktoré mu podávali dozorcovia, čo mu spôsobovalo psychické problémy. Najrôznejšie žiadosti o podmienečné prepustenie alebo amnestiu boli zamietnuté, pretože Havlík bol ako „klerik“ považovaný za ideologického nepriateľa režimu. Prepustený bol 29. októbra 1962, po odpykaní celého trestu. Jeho fyzický stav bol však taký zlý, že bol často nútený zostať dlho na lôžku. Tri roky po prepustení predčasne zomrel v dôsledku fyzického a psychického týrania, ktorému bol vystavený počas väznenia.

Pokiaľ ide o formálnu stránku mučeníckej smrti ex parte persecutoris (zo strany prenasledovateľov), komunistický režim sa pokúsil uskutočniť svoj plán zničenia náboženstva najmä voči Katolíckej cirkvi a jej duchovným. Havlík nikdy nekonal proti štátu a jeho prenasledovanie bolo motivované výlučne z dôvodu jeho katolíckej viery a lojality k Rímskej cirkvi. Odmietol totiž študovať v seminári zriadenom štátom a neuznanom Svätou stolicou. V očiach režimu bola jeho vina v tom, že bol katolík a pripravoval sa na kňazstvo. Keď ho po odpykaní trestu prepustili, stále ho považovali za človeka, ktorý sa bráni „prevýchove“.

Pokiaľ ide o jeho mučenícku smrť ex parte victimae (zo strany obete), Ján, vyčerpaný až na pokraj svojich síl, prežil posledné tri roky s povznášajúcim pokojom a úplnou odovzdanosťou do Božej vôle, zmierený dokonca aj so svojimi mučiteľmi, voči ktorým nechoval žiadnu nevraživosť. Bol si vedomý, že vyznávanie viery a odmietanie komunistického režimu bude preňho znamenať prenasledovanie, väznenie a nútené práce. Prijal toto nebezpečenstvo a naďalej hlásal evanjelium ostatným väzňom a vzbudzoval v nich nádej. Okrem toho, hoci bol fyzicky vyčerpaný, kopíroval po nociach dielo Jacquesa Maritaina Integrálny humanizmus, aby ho šíril medzi spoluväzňami. Nespravodlivosť, zlé zaobchádzanie a utrpenie prijímal s duchom trpezlivosti, spojený s Kristovým krížom.

Ján Havlík bol ihneď po jeho smrti mnohými považovaný za mučeníka pre hrdinské svedectvo viery, za ktoré zaplatil väzením, nútenými prácami a zlým zaobchádzaním rôzneho druhu. Jeho povesť mučeníka pretrvala v priebehu času a spolu s fama signorum (povesťou znamení) sa zachovala až do dnešných čias.