Kedy ste sa prvý raz stretli s menom Janka Havlíka? 

Už ako malé dievča. V našej rodine sa o ňom hovorilo s úctou ako o človeku, ktorý trpel za vieru. Žila som na ulici, kde Janko býval, a s mojou maminkou sme pravidelne navštevovali jeho mamu, tetu Justínu. Janko bol už vo väzení, a hoci som bola dieťa, cítila som, že sa deje krivda, o ktorej sa nesmelo hovoriť. Išlo o obdobie, keď bolo nebezpečné priznať sa k viere a sympatii k Cirkvi. Psychológia ukazuje, že čo sa uloží do mysle a srdca dieťaťa do šiestich rokov, zostáva s ním celý život -a tieto zážitky ma formovali, stali sa súčasťou mojej identity. 

Priatelili sa vaše rodiny? 

Moja maminka bola Jankovou rovesníčkou. A teta Justína bola pre nás ako bútľavá vŕba – miesto, kam sme chodili po radu, pochopenie a odvahu. Pamätám si, keď som sa pripravovala na prvé sväté prijímanie, jemne mi skontrolovala odev a svojím pohľadom mi dala pocit, že všetko je v poriadku. Pre mňa bola velkou a láskavou autoritou. Napriek tomu, že režim väznil jej synov, dokázala niesť aj utrpenie iných a byť im oporou. Aj jej vlastné vnučky si na ňu spomínajú ako na najlepšiu starú mamu na svete. 

Čo vás na príbehu Jána Havlíka najviac zaujalo? 

Zasiahla ma jeho verná láska ku Kristovi a obdiv k Sedembolestnej Panne Márii – až do posledného dychu. Jeho ochota znášať utrpenie bez hnevu a s pokorou bola a stále je pre mňa vzorom. Obdivujem jeho schopnosť odpúšťať. Tiež to, že ani v utrpení nestratil vnútornú radosť a humor. A že aj v tých najkrutejších chvíľach pobytu vo väzení si dokázal plniť svoj sen – byť misionárom a „svetlom z Jáchymovských baní“. Dokázal šíriť nádej tam, kde bola temnota a utrpenie. 

Zažili ste ho aj osobne? 

Áno, keď sa vrátil veľmi chorý z väzenia. Bola som najmladšia družička na jeho pohrebe. Neskôr som poznávala jeho život z výpovedí svedkov, listov a spomienok. Išlo o zážitky, ktoré sa navždy uložili v mojom srdci a čakali na chvíľu, keď budú môcť byť vyjadrené. 

Ako sa vo vás zrodila myšlienka iniciovať proces blahorečenia Jána Havlíka? 

Keď som sa stala starostkou Duboviec, chcela som občanom dať nielen pozemky na stavbu domov či vodovod, ale aj duchovnú silu prostredníctvom génia loci. Uvažovala som, kto by mohol byť týmto symbolom. A zrazu, akoby z hĺbky srdca, sa objavil obraz Janka. Jeho život, odvaha a láska k Bohu a ľuďom. Voľba bola jednoznačná, lebo som cítila, že jeho príbeh by nemal zostať zabudnutý. 

Kto vám pomáhal pri rozhodovaní pustiť sa do tohto mimoriadneho diela? 

Opierala som sa najmä o modlitbu, Božiu vôľu, blízkych priateľov a rodinu, ktorí podporovali moju vášeň pre spravodlivosť. Stále nemôžem uveriť, že sa mi dostalo tolko Božej milosti. Neprejde deň, aby som Bohu neďakovala za príležitosť byť pri takej významnej udalosti. Je úžasné, ako sa z iskierky v mojom srdci vo forme túžby dať občanom vzor správania a dobra, stalo dielo, ktoré dokázalo spojiť velké spoločenstvo. Ak má myšlienka prežiť, potrebuje ľudí, ktorí ju pochopia, prijmú a stanú sa jej nositeľmi. Nám sa to podarilo. Dobro totiž priťahuje tých, ktorí túžia po zmysle, pravde a čistote. Tak sa z iskry stal plameň. A z plameňa svetlo, ktoré videli ďalší a ktoré dokázalo prežiariť celú komunitu, farnosť, obec a dokonca krajinu. 

Kto vám bol najväčšou oporou? 

Na začiatku to bola idea svätého Jána Pavla H., ktorý vyzval na blahorečenie tých, ktorí verne trpeli pod totalitnými režimami. Opierali sme sa o iniciatívu vtedajšieho provindála vincentínov, pátra Augustína Slaninku a autorky kníh o Jankovi Heleny Slávikovej, ktorá odviedla záslužnú prácu pri zdokumentovaní Jankových životných osudov. Dôležitý bol vklad Františka Mikloška, ktorý pomáhal otvárať dvere do tajných archívov ŠtB, aj hlboká múdrosť Antónia Srholca, Jankovho spoluväzňa. V Dubovciach tiež prístup vtedajšej vicestarostky Kataríny Ondrušovej. Neoceniteľní boh aj môj manžel, syn a dcéra. 

Pociťovali ste pochopenie aj od cirkevných autorít? 

Áno, arcibiskup Stanislav Zvolenský prijímal mňa s Katkou Ondrušovou vo svojom úrade vždy s úctou, láskou a aj s dobrými kávičkami, ktoré vytvárali domácku atmosféru. Bol to pre nás dar. Jeho podpora posilňovala aj celú komunitu Duboviec. Ľudia cítili, že naše úsilie stojí na pevnom duchovnom základe. Jankov príbeh postupne oslovil aj politikov, umelcov, historikov, právnikov či lekárov. Za všetkých spomeniem Róberta Letza, Štefana Bučka či Jozefa Tomášika, autora nádherných básní venovaných Jankovi. 

Ako reagovalo na túto iniciatívu vaše okolie? 

Väčšina lúdí s nadšením. Staršia generácia vnímala Janka ako skrytého svätca, mladší prejavovali záujem, mnohí sa aktívne zapájali do podujatí, výstav či dobrovoľníckych činností. Vznikli podujatia Johnyfest alebo Jankove Dubovce. Žiaľ, našli sa aj takí, ktorí sa nám vysmievali. Prestali sme ich vnímať a potom sme sa už len tešili z úspešných krokov. 

Stretli ste sa aj so silnejšími negatívnymi reakciami? 

Áno, stretli sme radikálnych odporcov. Každé Božie dielo má protivníkov, najmä medzi ľuďmi s opačnými hodnotami. Aj v Jankovej rodnej obci bola v čase, keď sa blížil termín blahorečenia, snaha šíriť neprajnosť a pochybnosti. Bolo to náročné obdobie. Oponentúru sme zvládli modlitbou, vzájomnou podporou a presvedčením, že konáme Božiu vôlu.