Provinciál vincentínov: Ján Havlík nás učí vytrvať a deliť sa o život s druhými

Uplynul rok od blahorečenia mladého seminaristu Jána Havlíka, ktorý aj v ťažkých podmienkach väzenia zostal verný svojmu povolaniu a dokázal prinášať nádej iným. Pri tejto príležitosti sme sa rozprávali s provinciálom Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul na Slovensku P. Tomášom Brezánim CM o radosti i význame tohto jubilea, o odkaze nového blahoslaveného pre dnešnú dobu a o tom, ako jeho svedectvo posilňuje celé spoločenstvo vincentínov aj veriacich na Slovensku.

Aké pocity vo vás vyvoláva pripomienka prvého výročia blahorečenia Jána Havlíka?

Je to pocit veľkej radosti a vďačnosti, no a samozrejme aj obrovskej úľavy. Keď sa na to všetko, čo sme pred rokom prežili, pozerám s odstupom času, len žasnem, ako to všetko Pán Boh riadil a akých skvelých ľudí nám poslal do cesty. A to už od začiatku celého procesu, cez rodákov z Duboviec, spolubratov a spolupracovníkov angažovaných v procese, až po ľudí, ktorí pripravovali slávnosť blahorečenia, ktorí na nej boli účastní, až po tých, ktorí sa za ten jeden rok v modlitbe obrátili na nového blahoslaveného s dôverou v jeho pomoc.

Ako vnímate odkaz Jána Havlíka pre súčasných členov Misijnej spoločnosti a pre veriacich na Slovensku?

Ako veľmi aktuálny. Misijná spoločnosť v tomto roku prežíva 400 výročie svojho založenia. No a blahorečenie bolo pre nás všetkých neuveriteľnou prípravou aj na toto jubileum. Ani nie tak po tej technickej stránke, ako skôr po obsahovej. Ani sme si nemohli priať a dostať lepší príklad pre povzbudenie v našej každodennej službe, ako príklad oduševnenia, mimoriadneho nasadenia a vernosti mladého seminaristu, nášho spolubrata. Janko je pre nás obrovským príkladom a verím, že aj mocným orodovníkom v nebi.

Cirkev na Slovensku už dostala viacerých blahoslavených, no a každý prišiel na scénu v tom správnom čase, aby nám niečo pripomenul. Janko prišiel ako povzbudenie do našej spoločnosti, ktorá je rozdelená, ktorá hľadá svoju hodnotovú orientáciu, kde sa stráca zmysel pre slušnosť, spravodlivosť, vďačnosť, úctu… Kde žiaľ mnohí myslia len na seba a tí druhí sú im neraz ľahostajní. No aj napriek tomu je okolo nás stále veľa poctivých, radostných, úprimne žijúcich a hlboko veriacich ľudí. Janko ani vo väzení, pri tvrdej fyzickej práci, pri kontakte s toľkou bolesťou, surovosťou a beznádejou nezabudol vidieť dobro ukryté v srdci človeka. Bol ochotný pomáhať, aj keď to bolo nebezpečné. Aj do tmy jáchymovských lágrov prinášal božie svetlo. Nevzdal to, bol nielen verný, ale aj odhodlaný vytrvať. Jeho posolstvo je jasné, len sa ním inšpirovať.

„Stal sa mi starším bratom, ktorého som síce osobne nepoznal, ale viem, že je pri mne a pomáha mi.“

P. Tomáš Brezáni, CM

PROVINCIÁLNY PREDSTAVENÝ

Aký vplyv malo jeho blahorečenie na spoločenstvo vašej kongregácie a na prácu misií?

Myslím, že nás ešte viac spojilo. Znova sme si uvedomili, že keď máme snahu pracovať spolu, dokážeme toho viac a vieme zvládnuť aj tie náročnejšie veci. V uplynulom období sa o Misijnej spoločnosti a Jankovi Havlíkovi veľa hovorilo, písalo, vznikli krásne dokumenty aj relácie, fotky, piesne i básne. To nebola akási lacná reklama našej práce, či jeho života, ale výsledok Božieho pôsobenia v nás a cez nás, a to aj napriek našej slabosti, neschopnosti a hriešnosti.

Môžete nám priblížiť, ako sa spoločenstvo pripravovalo na slávnostný obrad pred rokom a aké boli najpamätnejšie momenty?

Snažili sme sa do príprav slávnosti angažovať celú vincentskú rodinu. Konkrétne v nejakej zverenej oblasti, ale zvlášť aj v duchovnej príprave. Podarilo sa nám spojiť deväť dní pred slávnosťou blahorečenia v modlitbe deviatnika, ktorý prebiehal na miestach kde pôsobíme, tak doma ako aj v zahraničí. Tak sme chceli predstaviť prácu mladých i sestier, angažovaných laikov i nás kňazov. Bola to krásna prezentácia charizmy sv. Vincenta, ktorou sa inšpiroval aj Janko Havlík. Silným momentom prípravy bolo pečatenie relikviára v kaplnke provinciálneho domu v Bratislave, ako aj modlitba v katedrále sv. Martina spolu s otcom arcibiskupom. Krásna bola piatková sv. omša s otcom biskupom Jozefom Haľkom, za účasti generálneho otca a delegácie zo zahraničia, s mladými zo Združenia mariánskej mládeže a s programom a adoráciou pre mladých. Deň blahorečenia bol sám o sebe mimoriadny, so silným momentom odhalenia obrazu a prinesením relikvií, ale aj popoludňajším programom a modlitbou ruženca s vincentskou rodinou v bazilike. No a záver v nedeľu v Bratislave spolu s otcom arcibiskupom Stanislavom Zvolenským bol silný tým, že relikviár prišiel do kostola sv. Vincenta, kde Janko našiel pri svojich bratoch svoj „nový domov“ a kde k nemu môžu prísť všetci, ktorých oslovil.

Akú úlohu zohrávajú relikvie Jána Havlíka v duchovnom živote členov spoločnosti a farností, kde pôsobíte?

Relikvie sú vždy určené k verejnej úcte, nie sú súkromným vlastníctvom nikoho z nás. Sú umiestnené v našich kostoloch, či kaplnkách a pozývajú k modlitbe. Nás i tých, ktorí k nám prichádzajú. Sú viditeľným dôkazom božieho pôsobenie v živote človeka. Sú pozvaním, aby sme aj my boli boží, napriek tomu, že sme len pominuteľní ľudia. Sú silnou prítomnosťou blahoslaveného či svätého – fyzickou v tom malom kúsku kosti, či odevu, ale zvlášť duchovnou – v svedectve života, posolstve, blízkosti. Pre mňa osobne je to uvedomenie si, že Janko je tu s nami, zverujem mu mnohé úmysly, aj ťažké veci, ktoré potrebujem riešiť. Stal sa mi starším bratom, ktorého som síce osobne nepoznal, ale viem, že je pri mne a pomáha mi.

Čo by ste odporučili mladým ľuďom, aby nasledovali príklad Jána Havlíka vo svojom každodennom živote a viere?

Aby sa nesnažili nikoho, dokonca ani jeho kopírovať, ale boli sami sebou. Aj svätí a blahoslavení majú „len inšpirovať“ k tomu, aby sme žili naplno svoj život, lebo sme boli stvorení ako originál. Každý máme inú cestu k Bohu, aj k svätosti. Je skvelé, že nám oni pomáhajú k niečomu sa nadchnúť. V Jankovom prípade to pre mladých môže byť jeho rozhodnosť vykročiť za svojím povolaním a vytrvať v tomto rozhodnutí. Jeho ochota prijať aj to, čo nemal v pláne a v konkrétnosti každej chvíle dokázať svoju lásku k Bohu aj k ľuďom. Alebo túžba pomôcť tým, ktorí nevládzu ani to, čo vládzem ja, ochota podeliť sa, zdieľať svoj život s druhými. Zvlášť dnes pre mladých aktuálne zdieľanie – ale nie len statusov na sociálnych sieťach, ale zdieľanie skutočnej blízkosti, záujmu, skúseností…

Plánuje Misijná spoločnosť nejaké aktivity či projekty pri príležitosti tohto výročia alebo na pripomenutie jeho odkazu?

Pri príležitosti prvého výročia blahorečenia máme za sebou dve krásne podujatia, ktorá sa konali v Skalici. Bola to svätá omša a odhalenie pamätníka s názvom SVEDOMIE, za účasti otca arcibiskupa Stanislava Zvolenského, ktoré zorganizovali pani Mikulová a pani Ondrušová z rodných Duboviec. Druhú akciu pripravilo hnutie Modlitby za kňazov spolu s farnosťou v Skalici – bola to púť od Jankovho hrobu v Dubovciach do Skalice. Na dome, kde Janko zomrel (na Sasinkovej ulici), otec biskup Jozef Haľko odhalil pamätnú tabuľu a následne v kostole františkánov slúžil svätú omšu. Misijná spoločnosť už teraz pripravuje slávnosť 60. výročia Jankovho odchodu do večnosti a druhú liturgickú spomienku. V nedávnych dňoch bola v Banskej Bystrici požehnaná kaplnka blahoslaveného Jána Havlíka v Ústave srdcovocievnych chorôb. Pracujeme aj na vytvorení zázemia a miesta povzbudenia pre pútnikov, ktorí prídu do Bratislavy a chystáme sa osloviť školy, rehoľné komunity a menšie skupiny, aby prišli načerpať silu a pomodliť sa pri jeho relikviách.

Ako sa podľa vás môže posolstvo Jána Havlíka odraziť v súčasných výzvach kresťanského života a služby blížnym?

Počas príprav slávnosti blahorečenia sa na všetkých materiáloch objavoval jeden motív – reťaz. Nie len ako symbol mučenia, násilia, či obmedzenej slobody. Ten pravý zmysel tejto reťaze môžeme nájsť na samotnom relikviári s ostatkami blahoslaveného Jána Havlíka, ktorý je ako zabrúsený a v hlbinách zeme formovaný diamant, umiestnený do preťatej reťaze. Je to symbol božej moci, ktorá dokáže preťať zlo hriechu i ľudskú zlobu. Je to aj krásny symbol pomyselnej reťaze svedkov viery, na ktorú sa môže napojiť každý z nás. A to aj vtedy, keby nebol nikdy vyhlásený za svätého, či blahoslaveného.

Bol to pápež František, ktorý rozhodol o Jankovom blahorečení. V roku 2013, keď sa začala diecézna fáza procesu blahorečenia, pápež František vo svojej prvej apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium napísal, že veľké a rýchle kultúrne zmeny si vyžadujú, aby sme neustálu pozornosť venovali hľadaniu spôsobov vyjadrenia večných právd takým jazykom, ktorý ľuďom umožní rozpoznať ich neustálu aktuálnosť a novosť. Myslím, že Jankovi sa to v jeho dobe a na miestach, kde ho Boh posielal darilo a môže byť aj v tomto pre nás vzorom. Aj keď výzvy, ktoré stoja pred nami môžu byť celkom iné a sme na ne pozvaní odpovedať za iných podmienok.

Komunikačný tím

Provinciál vincentínov: Ján Havlík nás učí vytrvať a deliť sa o život s druhými