Len pár hodín pred Vianocami sa táto kaplnka naplnila svetlom sviec, ktoré vytvárajú neopakovateľnú atmosféru. Stačí málo a zrazu je všetko okolo nás akési krajšie, radostnejšie. Lebo tma ustupuje a jej miesto vypĺňa svetlo, ktoré osvieti, ale aj zahreje. Každá sviečka ktorú raz niekto zapáli, skôr či neskôr zhasne. A zrazu ostane len dym a tma. Dôležité ale je, že tá svieca svietila. To bola jej úloha. Veď ostať odložený niekde na poličke to je tak na chvíľu, potom sa tam usadí prach a na krásnu sviecu sa zabudne. Ale svieca predsa patrí na svietnik a má svietiť. 

 

Vianoce sú pre mnohých o svetielkach a darčekoch. Popri tom všetkom vonkajšom ale nezabudnime na to podstatné, že hoci by sme okolo seba nemali žiadne svetielko, ani žiaden darček, tým pravým svetlom a najvzácnejším darom je pre nás Ježiš Kristus. On je to svetlo, ktoré prichádza na osvietenie pohanov. On je to svetlo, čo aj v mojom živote chce ožiariť všetko to pohanské, svetské a povrchné. On chce aj v mojom srdci svojim príchodom potešiť a posilniť to, čo ma napĺňa dôverou v jeho dobrotu. O to sme predsa spolu prosili v úvodnej modlitbe. 

 

Evanjelistu Jána budeme v týchto dňoch počuť hovoriť o svetle, ktoré vo tmách svieti, ale tmy ho neprijali. O človeku, ktorého poslal Boh, ktorý sa volal Ján, ktorý prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle. A hoci on sám nebol svetlo, prišiel vydať svedectvo o svetle. My vieme, že evanjelista hovorí o Jánovi Krstiteľovi, ktorý pripravoval cestu Pánovi. Ale táto úloha je aktuálna aj dnes, je pozvaním aj pre nás. Koľko hmly, pochybností, ba dokonca tmy sa nachádza vo svete okolo nás, v našich rodinách a medziľudských vzťahoch. Tu je naše miesto, v tejto konkrétnej situácii prinášať druhým svetlo božej lásky, ktoré je prítomné v mojom srdci. 

 

K tým, čo pripravovali cestu Pánovi v rôznych komplikovaných životných okolnostiach, môžeme smelo pridať aj sv. Vincenta de Paul, sv. Lujzu de Marillac a mnohých iných svätých a blahoslavených VR, ktorí v posledných štyroch storočiach obohatili vincentínsku charizmu v rôznych kútoch sveta. Neboli to len kňazi a sestry, ale aj mnohí angažovaní laici – mladí i tí starší, plní nadšenia i životných skúseností. Len nedávno k nim pribudol aj môj spolubrat, seminarista Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, Záhorák, blahoslavený Ján Havlík, ktorého chytili za srdce slová z evanjelia – poslal ma hlásať evanjelium chudobným. A tak plný nadšenia začal svoju prípravu na to, že sa raz stane kňazom a misionárom. 

 

Vtedajšia politická moc mu to však prekazila. V noci z 3. na 4. mája 1950 vtrhla do apoštolskej školy v Banskej Bystrici, odkiaľ násilne deportovala spolu s ním aj 4 kňazov, 2 bratov, 10 seminaristov a 8 študentov Misijnej spoločnosti, ktorí boli spolu odsúdení na 139 rokov a 4 mesiace väzenia. To bola ich spoločná investícia do budúcnosti. Janko mal vtedy 22 rokov a život plný túžob a plánov pred sebou.

 

Najskôr sa ocitá v Kostolnej pri Trenčíne, aby sa podrobil politickému preškoleniu a potom v Nosiciach pri Púchove, na stavbe mládeže, aby tam v kontakte a práci s inými mladými – chlapcami i dievčatami – zabudol na kňazské povolanie. Po niekoľkých mesiacoch nič z toho na neho nezabralo a on chce pokračovať v štúdiu teológie. Na oko vedie normálny život, zamestná sa v Nitre, kde začína s povolením jeho predstavených organizovať tajný seminár. 

 

29. októbra 1951 je však na základe udania mladého asi 16 ročného zväzáka zatknutý a tak začína jeho osobná krížová cesta. Po takmer dvojročnom vyšetrovaní, počas ktorého schudol 20 kíl a po odsúdení na trest odňatia slobody vo výške 14 rokov, ktorý mu je neskôr znížený len na 10, začína väzenská každodennosť. V Jáchymove pri ťažbe nebezpečného uránu, v tábore Bytíz na Příbramsku, neskôr v Prahe na Pankráci, vo Valdiciach, a nakoniec vo väzenskej nemocnici v Ilave. Všetko sú to známe destinácie Ježišových učeníkov z vtedajšieho Československa, ktorí chceli vydávať svedectvo o svetle. 

 

Aj tu Janko cítil otcovskú pomoc a boží záujem o neho i o každého, kto sa v tomto „ľuďmi na zemi vytvorenom pekle“ ocitol. Tak po ľudsky bol veľmi slabý, zraniteľný, vo väzení bol predsa určený na likvidáciu, a podľa toho sa s ním aj kruto zaobchádzalo. Cez fyzický aj psychický teror. Stratil tam svoje zdravie, veď vo väzení v neľudských podmienkach, často o hlade, v zime, na samotke či pri fyzických trestoch strávil takmer každý tretí deň svojho života. No nestratil svoju duchovnú silu. Nestratil svoj misionársky zápal. 

 

Na všetkých týchto miestach sa snažil byť apoštolom. Nezabudol na túžbu z mladosti a aj svojim priateľom pripomínal, že práve teraz je čas dokázať svoju vernosť. Teraz treba naplniť tú silnú túžbu po misiách. Veď keď im Boh dáva tieto roky vo väzení, to nie je provizórium. Nemôžu čakať, kým sa dostanú na slobodu, aby potom boli misionármi. Musia byť nimi teraz, na tomto mieste, kde ich potrebujú všetci tí väzni – násilníci, vrahovia, či zlodeji. Potrebujú ich, hoci sú často sami veľmi slabí. 

 

Janko teda všade prináša božie svetlo, stáva sa svetlom z hlbín Jáchymovských lágrov, ako ho nazval jeho spoluväzeň saleziánsky kňaz Anton Srholec. A tak napokon za svoju apoštolskú činnosť – mladého muža, seminaristu – dostal ešte rok vo väzení navyše a nevzťahovala sa na neho ani prezidentská amnestia. 

 

Vo väzení strávil 11 rokov svojho života a keď bol s podlomeným zdravím 29. októbra 1962 prepustený z Ilavy na slobodu, bol na tom tak zle, že v prepúšťacej správe bol jasný príkaz odviesť ho na stanicu, lebo nevládal prejsť ani tých pár krokov. No ani to mu nebolo dopriate. 

 

Nasledujúce tri roky boli pre neho radostné i ťažké zároveň. Mohol byť doma, vo svojom rodnom kraji, spolu s rodičmi a súrodencami, no v kútiku duše cítil, že je na príťaž. Nemohol sa zamestnať, stratil občianske práva, invalidný dôchodok mu bol ako bývalému trestancovi znížený o štvrtinu na 300 Kčs. A keďže s ním šla nálepka, že sa prejavoval ako zarytý nepriateľ socialistického zriadenia a všetkého pokrokového diania, a že sa nedá povedať, že by trest, ktorý mu bol uložený splnil prevýchovný účel, znamenalo to, že bol aj naďalej sledovaný – každý jeho krok, slovo, stretnutie, pohľad, každý jeho dych, až kým nevydýchne naposledy. 

 

Stalo sa tak 27. decembra 1965, na ceste k lekárovi, v Skalici, kde mu prišlo nevoľno a opretý o smetný kôš, sám opustený v ruchu mesta odovzdal dušu svojmu Stvoriteľovi. Mal 37 rokov, nedožil sa ani náročnej operácie srdca, na ktorú sa už lekári neodvážili. No na sviatok sv. Jána, svojho patróna spočinul v Božom náručí, ako jemu milý svedok viery a božej lásky. Rozhodnutím pápeža Františka zo 14. 12. 2023 o uznaní mučeníctva Jána Havlíka z nenávisti voči viere, a po jeho blahorečení 31. 8. 2024 v Šaštíne máme istotu, že získal svoju odmenu. Na ceste ku kňazstvu dosiahol svätosť života. Stal sa mučeníkom vernosti, vernosti Ježišovi Kristovi a jeho Cirkvi. 

 

Sú pred nami Vianoce a aj my sme pozvaní k tomu, aby sme boli svedectvom o svetle. Počas sviatkov, pri stretnutí s našimi drahými, pri rôznych návštevách či rozhovoroch. Vydávajme svedectvo o Svetle, ktorým je pre nás Ježiš Kristus. Blahoslavený Ján Havlík to dokázal aj na miestach ľudskej beznádeje, bolesti, tvrdého mučenia, v tme, ktorá bola na každom kroku hmatateľná. Prosme ho, aby sa to darilo s Božou pomocou aj nám, hoci sa neraz zdá, že je toho svetla okolo nás až príliš veľa. A možno aj preto musíme dávať väčší pozor, aby sa to pravé svetlo nestratilo.    

 

Zakončime tohtoročný Advent povzbudením pápeža Františka, ktorý nám na prahu Jubilejného roku pripomína, že musíme udržiavať pochodeň nádeje, ktorá nám bola darovaná a urobiť všetko pre to, aby každý znova nadobudol silu a istotu, že môže hľadieť do budúcnosti. Nech sa nám to darí nielen počas Vianoc, ale aj v tých bežných dňoch. Amen. 

 

Komunikačný tím